Domáca zabíjačka alebo kúpené hotové mäsové produkty?

Pročitajte tekst na srpskom jeziku.

Domácu zabíjačku však mnohí poznajú len z rozprávania, pričom väčšine už vôbec nechýba – a to žiaľ ani nevedia, o čo vlastne prichádzajú. Chov sa z miest vytráca, prežíva len na dedinách, ale aj tu je stále menej ľudí ochotných desať mesiacov sa starať o prasa, trikrát do dňa ho kŕmiť a opatrovať. Navyše, dnes už samotný chov ide riadne do peňazí, lebo dakedy sa veľa dopestovalo, a aj krmivo bolo lacnejšie. A tak si mnohí, predtým aktívni chovatelia, kúpia prasa už len na niekoľkomesačné dochovanie. Stále je to však lepšie a kvalitnejšie mäso ako to v obchodoch, a aspoň viete, čím sa svine chovali, a ako ich „uspali“. Ak máte chuť zaspomínať si na zabíjačky, ktoré ste zažili, porovnať svoje zážitky, čítajte prosím ďalej. Ak ste však hladní, zoberte si najprv do ruky dobrú klobásu, prípadne pekne vyfarbenú chrumkavú mrkvu, ak ste po Vianociach už začali s nejakou diétou, lebo po nasledujúcich riadkoch dostanete zaručene chuť na niečo dobré.

         Zabíjačka vo Vojlovici nebola len zdrojom mäsa a mäsových výrobkov, mala aj spoločenský význam – stretávala sa blízka rodina a susedia. Bola navyše dôvodom pre príjemné rodinné stretnutia, keď sa popri práci udialo mnoho nezabudnuteľných príhod, ktoré sa do omrzenia každý rok pripomínali a obohacovali o nové detaily, ktoré sa nikdy nestali. Zabíjačka – to boli vždy výnimočné jedlá, pitie a dobrá nálada na stotisíc spôsobov. Niektorí si na večeru pozývali nielen najbližšiu rodinu, ale aj susedov a zabíjačková hostina potom trvala až do neskorej noci. S klesajúcou vonkajšou teplotou sa každú zimu približuje obdobie zabíjačiek, pričom ochladenie nie je podmienkou – keby sme minulé roky čakali na mrazy. Najviac ošípaných sa do nebeských pastvín poberie v decembri, aby bolo mäso a klobásky na sviatky. Druhým zabíjačkovým termínom sú fašiangy, aby sa stihla zaúdiť šunka na veľkonočné sviatky.

       Príprava na zabíjačku sa začínala už pár dní dopredu. Domáci museli pozháňať ingrediencie, kúpiť črevá, nabrúsiť nože a prípadne sa ešte od susedov požičiavali chýbajúce veci (najčastejšie koryto, trojnohá, kotly, špricňa alebo horák na opaľovanie srsti). Každý mal svoje miesto a úlohy – mužom ich rozdeľoval mäsiar alebo gazda, ženám zvyčajne gazdiná. Gazda vstával prvý, do kotla kúril už za tmy, ženy bielili a krájali cibuľu, cesnak, varili, piekli, starali sa o deti, čistili (šľamovali) črevá, topili masť, zatiaľ čo deti sa snažili využiť nepozornosť starších, ak neboli zapriahnuté do práce (museli aspoň nosiť drevo a prikladať do šporáku alebo pod kotol). Zabíjačku chlapi nezačínali ak si nedali štamprlík niečoho tuhého na zahriatie ako je páleno a víno, neskôr ďalší ako dezinfekcia a napokon ešte jeden pred a jeden po jedle, aby nikomu nezaškodilo a k tomu aj kávička alebo teplučký čaj. Prvým jedlom bola pečenka – pokrájaná, posolená ochutená nadrobno nakrájaným cesnakom, zakrútená do svinskej mriežky a upražená v masti. Na obed podávali zabíjačkový paprikáš s varenými zemiakmi. Na večeru bola zabíjačková polievka z koštiaľov. Nasledovalo pečené mäso, klobása a kompóty. Zabíjačka by nebola zabíjačkou bez klobás, tlačenky a rôznych druhov jaterníc vyrábaných podľa miestnej alebo rodinnej tradície a k tomu ešte výsledkom celodennej práce boli aj tradičné zabíjačkové produkty – šunka, slanina, škvarky a masť a iné.

         Po zabíjačke sa solilo a údilo mäso a slanina. A tak rodina nemusela rozmýšľať na dlhšiu dobu či bude mať čo jesť. Aj keď je oveľa ľahšie odísť do mäsiarne a kúpiť hotový produkt, mnohí zostávajú pri tom, že domáce je iba domáce.